Všeobecné informácie  
Vzhľadom ku svojej mimoriadnej zemepisnej polohe a geografickej minulosti je Nórsko neobyčajnou krajinou a v porovnaní s ostatnými európskymi krajinami stojí na rebríčku krásy a zaujímavosti na jednom z popredných miest. Medzi Nordkapom na severe a mysom Lindesenes na juhu sa rozkladá krajina obrovských kontrastov. Rozsiahle nížiny prechádzajú do hlbokých údolí obklopenými obrovskými horami a dlhé pobrežie je rozbrázdené impozantnými fjordmi. Nórsko je taktiež krajinou extrémnych vzdialeností . Bez ostrovov a fjordov meria jeho pobrežie približne  2650 km a rozloha krajiny je 323878 km2 ., žije tu však iba 4,5 milióna obyvateľov. Súčasťou Nórska sú taktiež ostrovy Svalbard zahŕňajúce súostrovie Špicbergy, ostrov Mayen a Medvedí ostrov, na ktorých žijú polárne medvede.
Názov Nórsko vznikol z výrazu Nord-weg, čo znamená v preklade „severná cesta“. Približne tretina Nórska leží za polárnym kruhom, kde sa nachádza krajina pôvodných Sámov (známych pod nepresným názvom Laponci). Je to taktiež krajina polnočného slnka, národných parkov, divokých hôr, nekonečných lesov a tisícok modrých jazier.  
 
 
 
História
Najstaršie archeologické nálezy zo severozápadného pobrežia Nórska svedčia o tom, že jeho územie bolo osídlené približne v období 8000 až 10000 pred n.l. Hlavným zamestnaním vtedajších obyvateľov (podľa rímskeho historika Tacitusa, Suionov) bol chov dobytka, lov a rybolov. V severnej časti bol dôležitý chov sobov, ktorými sa živili tzv. Finnovia alebo Sámovia. Obdobie nórskych dejín medzi 9. a 11. storočím je známe predovšetkým vďaka vikingským výpravám smerovaným do Európy cez Atlantický oceán. Moc v krajine nebola centralizovaná  a ešte v 9. storočí bolo Nórsko rozdelené na množstvo malých a takmer izolovaných území. V čele každého kmeňa stál vládca – jarl, ktorý vládol s pomocou ľudových poradcov. Niekoľko kmeňov sa združovalo v kmeňové zväzy, ktorých rozhodnutia týkajúce sa zväzu prejednávali na ľudových zhromaždeniach nazývaných thingy. Väčšie kmeňové zväzy tvorili riky, v ktorých čele stáli volení králi. K prvému zjednoteniu Nórska a nástupom kráľovskej moci došlo dobytím a podrobením všetkých krajov za Haralda Krásnovlasého v roku 872. Po jeho smrti  začal začiatkom 10, storočia vládnuť jeho syn Erik kravá sekera ktorý bol zabití počas vikingských výprav v Anglicku. Po jeho smrti nastúpil na  jeho trón jeho najmladší brat Håkon Dobrý, za ktorého vlády boli upevnené nórske právne kódexy. Najznámejšou postavou nórskych dejín počas doby vikingských výprav bol Olav Tryggvason, zjednotiteľ celého územia Nórska vrátane odľahlých miest na severe. Pravdepodobne okolo roku 1000 prplávali Nóri i do Severnej Ameriky , ktorú nazvali Vinland. S objavením Ameriky je spájaný Leif Eriksson, syn Erika Rudého, ktorý ako prvý doplával okolo roku 980 k brehom Grónska. V priebehu 11. storočia sa kresťanstvo  rozšírilo takmer po celom území Nórska, ale politické pomery v krajine boli značne neusporiadané. Taktiež vzťa­hy zo susedným Dánskom a Švéd­skom boli nevyjasnené, často dochádzalo k mocenským sporom, násil­ným vpádom a pokusom ovládnuť územia susedný krajín. Nórsko sa tak prvý krát v 11. storočí stalo nakrátko súčasťou  dŕžav dánskeho kráľa Knuta, z ktorého nadvlády sa vymanilo roku 1035. V 11. a 12. storočí dochádzalo v Nórsku k množstvu povstaniam. Strety medzi kráľom, cirkvou, šľachtou a slobodnými roľníkmi boli v týchto dvoch storočiach veľmi časté. K jednému z najväčších povstaní došlo v 2. polovici 12. storočia. Bolo to povstanie tzv. birkebeinero (brezonohých), roľníkov a malých feudálov, ktorí svojho vodcu Sverra dosadili na nórsky trón, a dočasne tak oslabili moc predstaviteľov cirkvi a nórskej šľachty.
Obdobie občianskych vojen do­spelo ku koncu v 13. storočí, keď sa nórske postavenie upevnilo. Kráľ Håkon Håkonsson uzavrel zmluvu s francúzskym kráľom Filipom Augustom II. a jeho dcéra sa vydala za španielskeho korunného princa. Nórski králi rozšírili svoju moc na Grónsko, ktoré bolo k Nórsku pripojené v roku 1261. O rok neskôr bol k Nórsku pripojený i Island.
V 14. storočí začali škandinávske krajiny uzatvárať tzv. personálne únie, ktorých existencia sa  vysvetľuje ich etnickou, kultúrnou a jazyko­vou príbuzností. Únie mali posilniť politické i ekonomické postavenia jed­notlivých štátov. V rok 1319 sa dcéra posledného mužského potomka nór­skeho panovníckeho rodu kráľa Håkona V. vydala za švédskeho kráľa a Nórsko vstúpilo spoločne s Dánskom do personálnej únie, ktorá trvala až do roku 1363.
V polovici 14. storočia postihla Nórsko morová epidémia, pri ktorej v priebehu dvoch rokov  zahynuli takmer dve tretiny obyvateľstva. Krajina bola oslabená a nedokázala si udržať samostatnosť. Preto v roku 1397 vstúpila spoločne s Dánskom a Švédskom do personálnej  únie, tzv. Kalmarskej únie, v ktorej mala byť zachovaná vnútorná samostatnosť každej krajiny. V čele stálo najsilnejšie Dánsko s kráľovnou Markétou Dánskou, ktorú neskôr  vystriedal jej prasynovec Erik Pomoranský. Švédsko v polovici 15. storočia z Kalmarskej  únie vystúpilo, a závislosť Nórska na Dánsku narastala a roku 1450 bola dánsko-nór­ska únia upevnená ­až do roku 1814.
Hospodársky úpadok krajiny pokračoval i v 16. storočí a dochádzalo k množstvu povstaniam. Jedno z najväčších povstaní bolo v roku 1537, kedy katolícka cirkev organizovala odpor proti luteránskej reformácii zavedenou dánskou vládou. Povstanie bolo násilne potlačené, Nórsko stratilo postavenie kráľovstva a stalo sa bezprávnou dánskou provinciou. Až do 17. storočia nemalo Nórsko vlastnú kníhtlač a spisovným jazykom bola dánština, nórsky rozprával iba prostý ľud.
Nový hospodársky vzostup v Nórsku badať v  17. storočí, keď bol v západnej Európe veľký dopyt po nórskom stavebnom dreve. V Nórsku vznikli prvé píly na vodný pohon, rozšíril sa rybolov a Nóri postavili obchodné loďstvo, ktorým vyťažené drevo dovážali do Holandska a An­glicka.
Ku koncu 17. storočia boli v súvislosti s rozvojom ťažby striebra a medi zakladané prvé manufaktúry, rozvíjal sa i námorný rybolov, vývoz rýb a rybieho tuku. Hospodárske oživenie pokračovalo i v priebehu 18. storočia, a to vďaka rozšíreniu zahraničného obchodu. Hlavými vývoznými predmetmi boli výrobky živočíšnej výroby, ruda a drevo. Rozvoj obchodu posilnil  Nórsku buržoáziu, a tým výrazne vzrástol jej politický význam súvisiaci s pocitom národného vedomia. Avšak i v priebehu 18. storočia dochádzalo k povstaniam nórskeho roľníctva, podporovaného Nórskou buržoáziou , ktoré sa búrilo proti dánskej nadvláde a daňové­mu utláčaniu. Príslušníci bohatého meštianstva a vyšší úradníci boli zväčša Dáni, čo národnostné nepokoje ešte viac prehlbovalo.  
Na základe Kielskej mierovej  do­hody medzi Dánskom a proti napolón­skou koalíciou sa Dánsko roku 1814 vzdalo Nórska v prospech Švédska, Island, Faerské ostrovy a Grónsko zostali Dánsku. V únii so Švédskom malo Nórsko vlastný parlament, vlá­du, súdnictvo, správu a armádu, ale jeho samostatnosť bola obmedzená ekonomicky. Švédsko bránilo Nórsku predovšetkým v zahraničnom obchode, čo zostrovalo napätie medzi oboma krajinami. V roku 1905 bola dohodou v Karlstade uznaná nezávislosť nórskeho štátu a únia so Švédskom bola zruše­ná. Na trón bol nórskym parlamentom zvolený a dosadený dánsky princ Karol, ktorý sa ako Håkon VII. stal nórskym kráľom a vládol do roku 1957. Po zrušení únie so Švédskom nastalo v Nórsku obdobie hospodár­skeho rozkvetu, predovšetkým v oblasti námornej  dopravy. V priebehu 1. svetovej vojny si Nórsko zachovalo neutrali­tu. V 20. rokoch boli k Nórsku pri­pojené Špicbergy, ostrov Petra 1., Medvedí ostrov, ostrov Jan Mayen a Bouvetov ostrov. V 30. rokoch  20. storočí zasiahla krajinu svetová hospodárska kríza, ktorá však prebiehala miernejšie než v ostatných vyspelých krajinách. V druhej svetovej vojne sa Nórsko snažilo zachovať neu­tralitu, ale neuhájilo ju. Nemecko krajinu vojensky napadlo 9. apríla 1940. Kráľ Håkon VII. po okupácii krajiny Nórsko opustil a s vojnovou flotilou sa uchýlil do Veľkej Británie. Nemecko sa snažilo Nóry, predovšetkým pro­stredníctvom nórskej fašistickej strany v čele s Vidkunem Quislingem, získať ku spolupráci. Po skončení vojny bol Quisling, ktorý v rokoch 1942-1945 zastával funkciu predsedu kola­borantskej vlády, súdený za vlastizradu a popravený. Najväčšie boje na nórskom území prebiehali v oblasti strategicky významného prístavu Narviku, boja sa zúčastnilo i Britské vojnové loďstvo a letectvo. Po skončení vojny sa kráľovská rodina vrátila a Håkon VII. stál v čele Nórskeho kráľovstva až do roku 1957, keď ho po jeho smrti vystriedal syn Olav V. Od roku 1991 do súčasnosti je nórskym kráľom Harald V. V súčasnej dobe patrí Nórsko k najvyspelejším európskym štátom, ktorý ako jeden z mála nie je členom Európskej únie. Bohatstvo Nórska pochádza hlavne z rybolovu, ťažby ropy ale i zo systému vodných elektrární.
V poslednom referende v roku 1994 hlasovala už po druhý krát viac než polo­vica národa proti vstupu do EU. Jedným z dôvodov tohoto rozhodnutia bol strach zo straty národnej identity, ale i obavy z konkurencie zahraničného rybárskeho loďstva v morských vodách doposiaľ pod správou iba Nórov.
 
 
 
 
 
Vikingovia
 
Medzi 9. a 11. storočím boli obyvatelia Nórska, Švédska a Dán­ska považovaní za mocných námorných bojovníkov. Celá Európa sa obávala ich nájazdov, plienenia a sily. Ľudia  ich  vtedy nazý­vali Vikingovia či Normania a v Rusku Varjagovia. V Škandinávii patrí vikingské obdobie k významnému, pozitívne hodnotenému úseku severských de­jín. Vikingovia zo severských krajín podnikali námorné výpravy do celej Európy , avšak každá z troch škandi­návskych krajín (Nórsko, Švédsko a Dánsko) smerovala námorne výpra­vy iným smerom, čo vyplývalo hlavne z ich geografickej polohy. Motívy vikingských ciest boli rôzne a navzájom sa od sebe odlišovali. Bádatelia ich podľa charakteru a cieľa cesty delia do štyroch  hlavných skupín.
Do prvej skupiny patria pirátske výpravy, i keď v podstate nešlo o výpravy pirátske, ale objavi­teľské, pri ktorých si moreplavci na nových územiach obstarávali potravu a potrebnú  výstroj. Pri nájaz­doch lúpili a vraždili, a to i v boha­tých kláštoroch, ktoré im poskytovali dostatok koristi.
Druhú  skupinu vikingských výprav tvoria väčšie výpra­vy s politickými cieľmi. Ako príklad možno uviesť sedemročné vojenské ťaženie dán­skych a nórskych Vikingov proti Fran­kom na konci 9. storočia, kedy v podstate išlo o nevyhlásenú vojnu.
Do tretej skupiny sú zaradené ťaženia s cieľom kolonizácie , ktoré boli najväčšími vikingskými cestami v západnej Európe. Ich vrchol siaha do začiatku 10. storočia a týkali sa predovšetkým Nórov a Dánov, ktorí dobyté územia osídľova­li a mali v nich i vlastných  panovníkov. Veľká časť Anglicka, Írska a severného Francúzska boli ešte na začiatku 11. storočia obsadené vikingskými vojskami. Patria sem tiež nórske výpravy cez sever­ný Atlantik.
Do poslednej, štvrtej skupiny sa radia námorné cesty obchodného cha­rakteru, ktoré podnikali predovšetkým Švédi. Na výpravách Vikingovia hľadali obchodné možnosti a získavali nové kontakty. Hlavná časť týchto ciest smerovala na východ.
 
 
Nórski Vikingovia
 
Nórsko, ktoré má neobmedzený prístup k Atlantickému oceánu, sme­rovalo námorné plavby týmto smerom. Záujmovou sférou nórskych Vi­kingov delia historici na dve časti, ­južnú a severnú. Nóri najprv pre­nikli na severo-škótske ostrovy, ost­rov Man a takmer na všetky brehy pozdĺž Írskeho mora, ktoré i osídlili. Odtiaľ podnikali ďalšie výpravy hl­boko do anglického vnútrozemia, do severného a južného Francúzska. V Anglicku a vo Francúzsku sa kolo­nizačné záujmy Nórov stretávali so zá­ujmami dánskych Vikingov, ktorí preni­kali na rovnaké územia. Plavili sa taktiež cez Atlant­ický oceán a prenikli na Faerské ost­rovy, na Island, kde na konci 9. storočia založili prvú osadu na mieste dnešného Reykjavíku. Ďalej sa pre­plavili do Grónska, a dokonca existu­jú i správy o ich prítomnosti v Se­vernej Amerike okolo roku 1000. Tieto cesty boli cestopisný­mi a objaviteľskými výpravami, kto­ré boli spojené s kolonizáciou pustých oblastí. Námorné výpravy tohoto dru­hu boli pravdepodobne podmienené zmenou politickej situácie v Nórsku, ktoré koncom 9. storočia násilím zjed­notil kráľ Harald Krásnovlasý. Mno­ho slobodných sedliakov a šľachtických rodín radšej opustilo krajinu, skôr ako by sa podrobilo jeho moci.
 
Dánski Vikingovia
Ako už vyplýva z geografickej polohy Dánska, smerovala i dánska expanzia predovšetkým do západnej Európy, do Francúzska a Anglicka. Mocenské záujmy Dánov sa často stre­távali so záujmami nórskych Vikingov, v niektorých prípadoch sa však oba štáty spojili (napr. ťaženie proti  Francúzsku na konci 9. storočia). Dáni smero­vali svoje  výpravy do veľkých pobrežných miest, ktorá ponúkali veľké bohatstvo. Fran­ská ríša vybudovala proti dánskym Vikingom pobrežnú obranu, ktorú však Dáni niekoľko krát prelomili.
 
Švédski Vikingovia
 
Švédi, ktorých expanzia začala už v 8. storočí, obracali svoje ná­morné výpravy k východu cez Balt­ské more. Na východe prenikali (predovšetkým po Volge a Dnepre) až ku Kaspickému a Čiernemu moru. U Ladožské­ho jazera a ostatných jazier založili pre svoje cesty oporné body, ktoré v polovici 9. storočí politicky zlúčili  v ríšu Gardarike. Rozdielom medzi ces­tami nórskych, dánskych a švéd­skych Vikingov je hlavne v tom, že cieľom  švédskych ťažení nebolo pus­tošenie napadnutých území a odvážanie koristi na sever, ale predovšetkým získa­nie nových obchodov.
 
Vikingské lode
Lode sú vrcholem vikinského technického a stavitelského umení. Lod" byla pro Vikingy základem moci a jejich nejdoležitejším majetkem. Poskytovala jim ochranu, útočište, prostredek k získání bohatství a mo­ci, ale i dostojný hrob. Umení stavet lode umožnilo Vikingom podnikat dlouhé a nebezpečné námorní cesty pres Atlantský oceán, ale i na vý­chod po širokých rekách v Rusku. Vikingové staveli plavidla válečná, která byla menší a lépe se ovládala, a dále i velké dopravní lode. Ty umožňovaly vetší stabilitu a využí­valy se i ke stehování na Island a do Grónska s celou domácností i dobyt­kem. Dlouhé a úzké čluny (veslice) boli staveny z tvrdého dreva a je za­jímavé, že ješte v 6. storočí neznali Vikingové plachtu, která byla ve Stredozemí rozšírena od nepameti. Lode, které se dodnes zachovaly, jsou norské a boli vyzdviženy z mo­hyl v Oslofjordu. Dnes jsou umíste­ny v Muzeu vikinských lodí v Oslo na poloostrove Bygdpy.
I když navigační schopnosti spočívaly predevším na získaných zkušenostech moreplavco, dokázali Vikingové pri plavbách pres Atlan­tický oceán bezpečne určit vzdále­nost i smer. Pri navigaci byl doležitýsmer vetru, protože severské nepríz­nivé počasí často znemožňovalo ori­entaci podle hvezd. Dalším užiteč­ným navigačním prostredkem bylo chování ptáko (napr. hus a havrano), kterých Vikingové využívali k tomu, aby našli cestu na nejbližší pevninu. Moreplavci se rovnež orientovali pod­le výskytu morských živočicho, kteríse zdržovali na určitých, predem známých místech.
 
 
Život Vikingov
Správy o živote Vikingov sa nám zachovali predevším ze zpráv mist­ra Adama z Brém. Hlavním zdrojem obživy norských Vikingo byl chov dobytka, lov, rybolov, ale i zemedel­ství, ve kterém používali pluh a rá­dIo. Obdelávání pody bylo spojeno s vírou v plodnost a s rituály plodnos­ti, o čemž se dochovaly do skály vy­tesané obrazy již z doby bronzové. Krome pluhu a rádIa používali Vi­kingové i srpy k sečení obilí, kosu k sečení trávy, ostré nože, motyky a lopatky k práci na poli. Z domá­cích zvírat chovali severští obyvatelékone, ovce, hovezí dobytek, vepre, kozy, psy a kočky. Hlavním zbožím, které Vikingové vyváželi za účelem smeny, boli kožešiny a otroci, které získávali na dobytých územích.
Norští a dánští Vikingové žili v tzv. dlouhých domech, orientova­ných ve smeru od východu k západu. Dom mal kamenné základy a strecha spočívala na samostatných vnitrních sloupech. Steny boli velmi silné a postavené z hlíny. Pod jednou stre­chou žili lidé i domácí zvírata. Tento typ domo se pravdepodobne vyskyto­val i na Islandu a v Grónsku, zatímco ve Švédsku staveli i rozné drevené stavby, predevším sruby z kulatiny.
O organizaci a strukture vikin­ské společnosti vypovídá staroisland­ská píseň Rígspula (Píseň o Rígovi), která popisuje tri společenské vrstvy - otrockou, selskou a šlechtickou. Jádro společnosti pravdepodobne tvo­ril selský stav, pričemž sedlák byl svobodný. Nejnižší postavení mali pochopitelne otroci, kterí vykonávali nejtežší práci - starali se o dobytek a obdelávali pole. Pro vikinskou společnost byla doležitá príbuzenská organizace, rod jedinci zqjišťoval ochranu, rešil jeho konflikty a v prí­pade nebezpečí nebo nouze poskytl pomoc. Sňatky boli uzavírány doho­dou mezi jednotlivými rody a z roz­ných prameno se dozvídáme, že Vikingové byli nabádáni ke zdrženli­vosti a skromnosti. V domácnosti pou­žívali stoly, židle, talíre, ubrusy, lží­ce a nože. Badatelé se domnívají, že bylo zvykem jíst dvakrát denne - rá­no a večer. O jídle a pití nás infor­mují severské ságy, podle nichž se Vikingové živili žitným chlebem, roznými kašemi z ovsa a ječmene, rybami, masem, sýrem, máslem a sme­tanou. Rovnež znali medovinu, víno a rozné druhy zeleniny, jako napr. ci­buli a hlávkové zelí. Doležitou sou­část potravy tvorilo maso z mor­ských ryb, ledních medvedo, tuleňoa velryb. Solí získavané z morskévody potraviny konzervovali, a vy­tváreli si tak zásoby.
 
 
Sámovia
 
Pôvodní obyvatelia severnej Európy prišli do Škandinávie cez južné Fínsko v neskorej  dobe ľadovej, približne pred 12 000 rokmi . Najstaršie archeologické nálezy z pobreží Severného mora sú asi 4000 rokov staré. Meno Sámovia (v originále Sá­mi) je odvozeno od finských názvÚpro Finsko "Suomi" a pro oblast již­ního Finska "mime". Obe tato slova mají svÚj pÚvod v baltském názvu "Sama", kterým je označováno úze­mí rozkládající se severne od Fin­ského zálivu. Sámové jsou také zná­mi pod jmény Laponci, Lopari nebo Finnové, ale v současné dobe usilují o to, aby boli nazýváni Sámové.
Tato národnostní skupina, která je razena do ugrofinské jazykové skupiny, žije rozptýlena na území Finska, Švédska, Nórska a na polo­ostrove Kola náležícím k Ruské fe­deraci. Z celkového počtu SámÚ, který je v současné dobe odhadován na 35 - 70 tisíc, žije více než polovi­na v severním Nórsku, konkrétnev krajích Finnmark a Troms. Jazyk Sámo lze rozčlenit do devíti náreč­ních skupin a 50 dialekto. Jeho vel­kou diferencovanost vysvetluje po­merne značná izolovanost jednotli­vých skupin rozptýlených na celkovéploše o rozlohe približne 400 000 km2.
Sámovia sa i dnes podľa spôsobu obživy a života delia do štyroch sku­pín. Väčšina Sámov žijúcich na území Fínska a Švédska je radená do skupi­ny tzv. Lesných Sámov. Príslušníci tejto skupiny žijú v rozsáhlých lesích usedlým zposobem života. Podél vet­ších rek zakládají dediny "siida" čí­tající 20 až 30 rodin. Jejich hlavním zdrojem obživy je lov a rybolov, so­by chovají jen pro získávání kožešin a používají je jako bežný dopravní prostredek.
      Druhou, pravdepodobne nejzná­mejší skupinou jsou tzv. Fjell Sá­mové, nazývání též Sobí nebo Horští Sámové. Slovo "fjell" označuje oblé bezlesé hory zformované ledovci. Fjell Sámové, kterí žijí kočovným zposo­bem života, chovají na techto ho­rách, rozkládajících se v severním Nórsku a Švédsku, velká stáda do­mestikovaných sobo. Tradiční chov sobÚ je pro ne hlavním zdrojem ob­živy a ve svém jazyce mají pro soba až 400 výrazo rozlišujích vek, pohla­ví, barvu, povahu, tvar apod.
Tretí skupinou jsou Ríční Sá­mové žijící usedlým zposobem živo­ta prevážne podél velkých jezer ne­bo rek. Živí se rybolovem (hlavne 10­sosÚ), lovem a zčásti i chovají nekterádomestikovaná zvírata.
Do poslední, čtvrté skupiny patrí tzv. Pobrežní nebo také Morští Sá­mové, kterí žijí polokočovným živo­tem na pobreží severního Nórska. Príslušníci této skupiny jsou Nórskou společností ovlivňováni nejvíce.
Po staletí byli Sámové silne de­terminováni majoritní společností, kte­rá se snažila začlenit je do své kultu­ry a prevést na kresťanskou víru a ni­kdy je nepovažovala za zcela rovno­cenné. Asimilácia Sámov bola podpo­rována roznými úredními narízeními a zákony, napr. až do roku 1965 pla­til zákon, ktorý nedovoloval prodej pody tomu, kdo aktivne ústne i píse­mne nepoužíval norštinu. Norština byla také až do roku 1955 jediným povoleným úredním jazykem, dokon­ce i pres to, že bolo nekolik let drí­ve kodifikován spisovný jazyk SámÚ, který prevzalo i Švédsko. Zásadní zme­na prístupu norské společnosti prišla až v 60. letech, kdy byl ustanoven zákon zaručující ochranu kulturních zvyklostí a stylu života Sámo podle jejich vlastní volby. V roce 1956 byl založen tzv. Severský svaz SámÚ (Nordiska Sameriidet), jehož hlav­ním cílem bylo prohloubení spolu­práce mezi norskými, švédskými a fin­skými Sámy. V 70. letech se začal ja­zyk Sámo vyučovat na nekterých zá­kladních a stredních školách a dnes je možné jej studovat na nekolika skan­dinávských univerzitách. Dále byla zakládána strediska sámské lidové umelecké výroby, muzea, skanzeny apod. Oživení sámského kulturního a etnického vedomí pre mnohé Sámy znamenalo i zmenu zamestnání a zpÚ­sobu obživy. Mnozí Sámové dnes žijú i ve velkých mestech a pracují v oblastech výzkumu a ochrany prí­rody nebo sa venujú vzdelávání prí­slušníkÚ vlastního etnika. Tradičníchov sobo, rybolov a lov byl nahra­zen jinými zamestnáními, která sou­visí s kulturními hodnotami sámské­ho etnika nebo také napr. i s cestov­ním ruchem. Polonomádským cho­vem sobo se dnes v Nórsku zabývápribližne jen 2000 Sámo. Od 60. let 20. storočí se mimo jiné i z techto do­vodÚ výrazne zlepšily sociální pod­mínky Sámo a vzrostl jejich spole­čenský status. Dnes mají Sámovévlastní vlajku, která byla oficiálneprijata roku 1986. Hlavními stredis­ky sámské kultury jsou norské obce Kautokeino a Karasjok, ve Švédsku pak Kiruna (Giruna) a ve Finsku lnari (Anar). V roce 1987 byla v Karasjo­ku založena zvláštní rada Sámo, kte­rá má rešit problémy ich národ­nostní skupiny a prosazovat její po­žadavky. V sámském jazyce vycházípet periodik a vo všech trech zemích mají Sámové i svou rozhlasovou sta­nici. V šesti okresech norského kraje Finnmark byla sámština zrovnopráv­nena s norštinou.
 
Trollovia
 
Ďaleko na severe, kde je mor­ské pobrežie bičováno krutými vetry, nachádza sa veľká, drsná zeme. Možno tam nájsť hlboké čierne lesy, kľudné jazerá, rieky s nebezpečnými prúdmi  a fjordy, ktoré sú strážené več­ne zasneženými horami.
Dnes v krajine leží sneh iba šesť mesiacov v roku, ale pred dávnymi časmi sa tu  rozkladal mohutný ľadovec, ktorý krajinu pokrýval po tisíce rokov. Keď sa začal ľadovec s postupným otepľovaním podnebia strácať, objavili sa na severu prví ľudia, ktorí prišli z juhu. Usadili sa v dovtedy neobývanej krajine a krajinu pomenovali Nórsko. Ostatní ich prezývali i Ľudia zo severu.
Čoskoro zistili, že v krajine okrem nich a zvierat, ktoré lovili, žijú i ďalšie bytosti. Tie sa skrývali v le­soch a vysoko na úpätí hôr. Ľudia tieto bytosti nepoznali, ale vedeli, že ma­jú neobyčajnú moc, a začali ich nazývať trollovia.
Trollovia sa ľuďom zjavovali iba v noci, medzi západom a východom slnka. Slnečné lúče  boli pre nich nebezpečné, nakoľko ich mohli u­smrtiť, prípadne premeniť na kameň. Ob­čas si ľudia všimli, že sa trollovia pred slnkom nestačili ukryť, pretože v skalách a kameňoch  rozozná­vali ich podoby. Ľudia trollov spočiatku vídavali počas úplnku alebo počas búrok, keď ich osvetľovali blesky. Trollov každý hneď rozpoznal, pretože vypadali veľmi podivne. Mali dlhé zahnuté nosy, jen štyri prsty a väčšina z nich mala i dlhý chl­patý chvost. Niektorí
Trollovia boli ob­rovskí, iní zas úplne malí. Ľudia do­konca videli i dvojhlavých a trojhlavých  trollov a trollov, ktorí mali parohy ako soby. Trollovia sa dožívali veľmi vy­sokého veku a ľudia vedeli i o trolloch starých niekoľko set rokov. Dokázali tiež meniť svoju podobu, niektorí z nich prijímali podobu krásnych mladých dievčat, aby tak do lesov a hôor prilákali mladých mužov. Ale i napriek tomu, že dokázali prijať takmer akúkoľvek podobu, chvost im vždy zostal.
Pretože trollovia vyzerali desi­vo, boli niektorí z nich veľmi dobrí až naivní. Když se nekdy nekomu poda­rilo trolla obelstít, kolovaly o takové události ješte hodne dlouho príbehy predávané z generace na generaci. Ovšem hnev trollo neznal hranic, a proto se lidé museli mít na pozoru, aby si je nezneprátelili. Když trolla nekdo rozzlobil, mohla ho stihnout pohroma, trollové na lidi dokázali pri­volat nemoci, zkazit jim úrodu nebo zničit jejich hospodárství.
Vždy sa vyplatilo byť s trollmi za dobre. Pokud s nimi lidé dobre vy­cházeli, pomáhali jim trollové v prá­ci na polích, lesích a v hospodárství. Nekdy o chvíli zdrželi bourku, aby se stačilo uklidit seno, jindy zas ochrá­nili dobytek pred medvedy nebo po­mohli zbloudilým nalézt cestu.
 
 
Klíma
 
Vzhľadom k rozlohe a zemepis­ným podmienkam vládnu v rôznych částech Nórska rozdielne klimatické podmienky. Celkove prevládají zá­padní vetry prinášející z Atlantského oceánu hojnost srážek. Pobreží se vyznačuje chladnými léty a mírnými zimami a vzhledem k zemepisné šír­ce je zde podnebí velmi mírné. Ovlivňuje jej prítomnost Golfského proudu, který teče podél pobreží a prináší k nemu vodní masy ze sub­tropických šírek. Proto je zde pro­merne o 20 °C tepleji než jinde na svete ve stejné zemepisné šírce, a dí­ky tomu také pobrežní vody až k Nord­kappu nezamrzají. Zatímco v Praze činí promerná teplota v lednu -1°C, na Lofotech, které leží za polárním kruhem, je to 2 °C I Promerná teplo­ta v červenci je v Oslu 18 °C, v Ber­genu 14 °C, v Trondheimu 14 °C a v Troms0 12 DC. Ve výši srážek je na prvním míste jednoznačne Ber­gen, o nemž se ríká, že zde prší 365 dní v roce. Celkove patrí svahy Skan­dinávských hor obrácené k Atlant­skému oceánu k nejdeštivejším mís­tom v Evrope, zatímco ve vnitroze­mí je promerná výše srážek mnohem menší. Z letních mesíco nejméne prší v kvetnu a červnu a pozdeji se množ­ství srážek zvyšuje.