Nový Zéland - Cestopis
(Lucka, komentuje Duško)
6.2.2009   (deň prvý, druhý a tretí)
    Hurá, dnes je deň „D“ a my štartujeme na svadobnú cestu na opačnú stranu zemegule. Včera večer sme ešte balili posledné veci a vážili naše katôžky. Nase batozkyMôj príručný batôžtek mal dobrých 7 kíl, Duškov o trošku viac 7,6 kíl. Čo sa týka veľkého vaku, rekordne som sa pobalila do 16,8 kg na celý mesiac!!! Naposledy, keď som sa balila do takého veľkého vaku, vážil 15kg a to prosím pekne bola moja príprava na 4 dňový prechod Nízkych Tatier. Duško takýto problem nemá, môj svetom ostrieľaný mužíček sa zbalil do 17,3 kg vrátane stanu a základnej potravinovej obživy.
    A keďže málokedy sa nám podarí cestovať bez mimoriadnych udalostí, tak sme poctivo túto reťaz spustili na viedenskom letisku. Pri check-in (letíme Emirates) sme letuške predložili všetky e-tickety vrátane pôvodnej plánovanej trasy, (ktorá sa nám nakoniec trošku zmenila), tú upravenú si nanešťasie nevšimla a tak nastal malý humbuk kým sa jej to podarilo opraviť. Ešte že sme si to pri kontroole aspoň my všimli.
    Batohy sme si dali na letisku zabaliť do fólie a chlapík to urobil tak kvalitne že iba s tažkosťami vieme rozoznať čí batoh je čí. Nateraz sme však už zacekovaný a sedíme v kaviarničke a čakáme na otvorenie gate.
 
9.2.2009  (deň štvrtý - pondelok)  
 
    Je už takmer 1:00 hodina ráno, ale nedá mi nenapísať. Z Viedne do Dubaja sme prileteli v poriadku  načas, let nám ubehol veľmi rýchlo, s Duškom sme mali pocit že od vzlietnutia až po pristátie sme len jedli a pili. Čo sa týka jedla, ktoré si Duško objednal. Ešte moje oblubene jedlo na celu cestu "ovocny tanier"doma si dal preferred food – preferované jedlo ovocný tanier. Mne to znelo tak, že celú cestu Vieden-Dubaj-Brisbane-Auckland nebude jesť nič iné iba ovocie. Duskovi sa to nechcelo veriť že za 24h cisteho casu v lietadle bude dostávať naozaj iba ovocie a preto bol rozčarovaný, keď to naozaj tak bolo – ešte že sa mi podarilo raz vyjednať výmenu ovocia za masko [postreh Duško].
    V Dubaji sme sa potom stretli s Duškovým bývalým kolegom z Dell ktorý tam pracuje a ten nás svojím autom povozil po celom meste. Na mňa osobne Dubai urobil dojem svojou megalomániou a úžasnými stavbami, ale na druhej strane mi veľmi pripomínalo mesto duchov. Hlavne kvôli toľkým rozostavaným budovám. V Dubaji sa to mrakodrapmi len tak hemží. Duško sa rozprával s Asifom o súčasnej finančnej kríze a vplyve na Dubaj, vraj vacsina mrakodrapov ostane takto rozostavana a opustena [financna kriza 2008-2009] , kedze kapital zahranicnych firiem odisiel. Prechadzali sme popri Bulr Arab na palmove ostrovy a spat sme sli hlboko po polnoci a vstavali sme o 3hodky nato. Naranajkovali sme sa a sli na letisko a pokracovali 19h letom do Brisbane. Duško stále na ovocí, takže sa poriadne nenajedol. Zaspať sa nám nepodarilo ani po tom čo sme si dali tabletky na spanie a tak sme pravažne let prebdeli, prejedli a prepili, sem takm ešte dajaka ta filmová novinka alebo battleship :)
    Z Brisbane do Aucklandu to boli necelé 3 hodinky a po krátkej pauze v Brisbane sme uz pristavali v Auklande, po hodinovej motanici na letisku po dezinfeckii stanu a kontrole jedla. Z letiska sme si stopli shuttle bus do centra do nasho vopred rezervovaneho YHA hostela v centre Aucklandu.
    Pocasie bolo v den priletu nadherne, teplo a slnecno aj ked velmi sme si toho ten den neuzili vdaka vycerpanosti z letu. Sli sme nakupit zakladne potraviny, uvarili veceru (resp. Ohriali kupene kuriatko) v uzasne vybavenej YHA kuchynke, napisali par mailov domov a sli spat. Dusko samozrejme narychlo aby neskor nezabudoDavenportl zrusil svoju rezervaciu oblubeneho jedla ovocneho taniera pre spiatocny let, akceptacia prebehla uspesne (to vsak ale este netusli ze sa to zrusit uz neda a ovocie ho caka aj celu cestu nazad domov)
    Dnes sme mali na plane preskumat Auckland. Po vydatnych ranajkach sme sa vybrali do pristavu, odtial sme sa ferry previezli do Davonportu – predmestie Aucklandu. Pocasie sme mali stale nadherne, krasne slnecne az tak ze nas do dvoch hodin opieklo ako rakov (ozonova vrstva je tam tensia a tak treba viac kremu silnejsieho a castejsie natierat ako u nas, nuz poucili sme sa). Presli sme kusok mesteckom az na plaz a odtial sme sa vyskriabali na malu vyhaslu sopku (v tejto oblasti ich je niekolko desiatok) Mt. Victoria odkial bol skvely vyhlad na cely Auckland. Na obed sme sa vratili do YHA a sli si pozriet Auckland museum, celodenne potulky nam vsak trvali celkom dlho a tak sme muzeum stihli 40min pred zaverecnou co bola skoda, lebo pozerat bolo co.Poobede uz bolo pocasie uz podstatne horsie, zamracene, hmla a mierne poprchalo a tak vystup na spoku Mt. Eden sme odlozili na dalsi den a zvazovali navstevu Sky Tower. Nakoliec sme na vezu sli este v ten vecer – je to najvyssia veza na juznej pologuli ale vdaka hmle boli nase vyhlady trosku obmedzene. Vecer sme vdaka casovemu posunu a este stale deficitu spanku tvrdo zaspali.
 
10.2.2009  (deň piaty - utorok)  
 
    Dnes ráno sme po ranajkách vypratali izbu batozinu odlozili do lockeru na YHA na recepcii a vydali sa k prístavu do autopozicovne po auticko. Cesta YHA v Aucklandenam trvala dlhsie nez sme povodne planovali, nakolko sme celkom zabludili navyse v Apexe mali vela ludi, takze nieco pred pol dvanastou sme mali kluce a vydali sa s volantom na opacnej strane a po lavej strane ciest na nakup potravin na cestu. Cestou sme sa este stavili v YHA po batohy. Nakupili sme zakladne veci, varic, plyn, jedlo, karimatky atd. Pocasie nam ani dnes moc neprialo , rano mrholilo a tak sme este vysli na vrch Mt. Eden co sa nachadza pri Aucklande pozerli si vyhasnuty krater sopky a vydali sa smer na poloostrov Coromandel . Drvivu cast poobedia celkom slusne prsalo a tak vdaka dazdu sme sa rozhodli nezastavit sa na noclah podla povodnej naplanovanej trasy ale pokracovali sme dalej. Kusok pred Whitianga sme objavili krasne plaze a zakutia, takze sme kazdu chvilu vybiehali z auta do dazza a pozerali a fotili. V jednej chvili sa mraky rozpadly a na vecer sa nam ukazalo slniecko v plnej krase. Najedli sme sa a pokracovali do whitianga kde sme sa ubytovali – tiež YHA. Navecer sme sa este sli prejst po plazi a vychutnavali zapad slnka
 
11.2.2009  (deň šiesty - streda)  
 
    Ráno po ranajkách sme šli priamo na Cathedral cove, kedze odliv bol az poobede (kvoli Hot Water beach). Pocasie nam praje, cestou je krajsie a krajsie. Prichadzame na parkovisku pri upati odkial sa vychadza na 45 minútovú prechadzku ku Cathedral cove. Ideme popri pobrezi, miestami cez prales plny cikad, a obrovskych papradi. Zátoka je naozaj nádherná a keďže voda lákala neodolali sme a okúpali sa, bola v celku studená. Slnko začalo Cathedral coveriadne pripekať a naše zádoby vody dochádzať tak sme pofotili čo sa dalo a vydali sa nazad. Ďalšou zastávkou je Hot Water Beach, kde sme sa najprv v kľude najedli pod tieňom, potom požičali lopat na vyhĺbenie jamy, do ktorej sme neskôr plánovali si sadnúť. Plocha s horúcou podzemnou vodou (z jadra zeme) bola k pomeru k pláži prekvapivo malá a kým sme sa najedli a dorazili na miesto už aj pomerne plná. Jamu sme si nakoniec vyhĺbili na kraji hustej siete jám ale voda v nej bola čisto studená, nakoniec to vyzeralo že tam budeme sedieť iba tak za studena, ale Duško koumák vykoumal fantastický plán. Keďže sme neležali ďaleko od horúceho prameňa, prekopal kanálik až k našemu jazierku a keď sme mali až moc horúco prívod kanálika sme zasypali a podľa potreby pripúšťali vždy ďalšiu teplú vodu ak bolo treba. Nápad sa zapáčil aj ďalším a tak si z nášho kanálika postupne všetci začali napájať tie ich kanáliky. Keď už bolo moc horúco šli sme sa schladiť do mora a šantili na vlnách. Podstatou Hot Water Beach je že počas odlivu sa vykope jama kde je horúca podzemná voda a počas následného prílivu priteká studená voda za mora a tá sa mieša s tou teplou, následný efekt je ten že neležíte ani vo vriacej “lávovo” teplej vone ani v extrémne studenej morskej [postreh Duško]. Neskôr sme sa dočítali že HWB je jedna zo 4 najnebezpečnejších pláží vráve vďaka svojim silným vodám a prúdom. Z HWB sme sa následne vydali do Rotorua kde sme dorazili tesne pred desiatou večer a ubytovanie sme našli vďaka Lonely Planet na poslednú chvíľu pred zatváraním Front desk. Motelík sa volal Backpackers (nebol zo siete YHA) a tak to aj vyzeralo, mal svoje najlepšie časy už dávno za sebou, prespávame však iba jednu noc a tak nám to až moc nevadí. Na terase pred našou izbou je však pomerne hlučno do neskoreho rána a tak iba z ťažkostami zaspávame – pomáhajú štuple do uší.
 
12.2.2009 – (deň siedmy - štvrtok)
 
    Ráno sa balíme, raňajkujeme a rozoberáme dnešný program: Lady Knox gejzír o 10:15 spolu s Waiotapu Village - termálnymi útvarmi, banho, sírou a hneď nato odchod do Waimangu. Lístky do oboch parkov sme si zakúpili ráno v infocentre (dobrý nápad, nakoľko na mieste boloWaiotapu Village veľa ludí a vyhli sme sa zbytočnému čakaniu. Parky sú krásne a oplatia sa vidieť, sem tam sme miestami zmokli. Náš pôvodný plán trošku meníme nakoľko sme na coromandel pooloostrove nešli do jaskyne so svetielkujúcimi červíkmi – a nám stále prší, rozhodli sme sa neísť do maorskej dedinky ale na opačnú stranu ostrova 166km vzdialenej jaskyne a stihnúť poslednú prehliadku o 17:30 vo Waitomo. Z Waimangu vyrážame pomerne neskoro a podľa odhadu domácich to nestihneme, ale i tak vyrážame za riadneho lejaku. Prichádzame 17:25, rýchlo kupujeme lístky spolu s ďalšími 4 “šťastlivcami” čo stihli tiež dobehnúuť na poslednú chvíľu a začíname prehliadku.  Prehliadka bola naozaj úchvatná, hlavne na konci keď sme sa v úplnej tme plavili jaskyňou a všade nad name svetielkovali modro-blikajúci čeríčkovia. Po prehliadke sme sa zastavili v infocentre, kde sme si bookli ubytko v Taupe a pred ďalšou cestou sme sa navečerali. Stále prší až do Taupa. Na ceste nám robili spoločnosť žabky kamikadze, ktoré vďaka dažďu boli všade na ceste a ja som dokázala myslieť na to, koľko žabých stehienok sme z nich mohli mať  :) [ale Lucka toto!] Do taupe prichádzame 22:30, recepcia je už zavretá, ale kľúč sme si dohodli ýe nám nechajú v boxe pred recepciou. A aj tam bol, [mám rád túto krajinu a ľudí ako tu všetko krásne funguje - postreh Duško]. Ubytovanie je veľmi pekné s teraskou, s unisex toaletami a sprchami takže......
 
13.2.2009 – (deň ôsmy - piatok - deň pred sv. Valentínom)
 
    Keďže počasie sa ráno umúdrilo zobudili sme sa do krásneho slnečného dňa(sem-tam obláčik). Pri check oute sme sa informovali o možnostiach plavby po jazere Taupo. Chlapík nám poradil ísť súkromnou loďou Barbary, dokonca tam aj hneď zavolal, či má voľné miesta. Obávali sme sa či po tom včerajšom daždi budú premávať. Mali voľné a premávali, tak nám rezervoval miesta, my sme zaplatili v recepcii. Prvá plavba bola 10:30 a keďže máme chvíľu čas v Cybershope sme dali z karty foťáku foto na DVD a poslali pár správ domov. Kupujeme ešte dajaké potraviny a smerujeme do prístavu. I keď vychádzalo viac a viac slniečko obliekla som si svoje dlhé hepremokavé nohavice a už sme klusali k lodi. Na mieste nás čakalo mile prekvapenie  - namiesto veľkej lode čo sme očakávali, sme sa mali plaviť krásnou plachetnicou, navyše nikde ani človiečika čo by šiel plachtiť s nami. Zisťujeme totiž, že vďaka dažďom v posledných dňoch je hladina vody rozbúrená a vlny dosahujú aj 2 metre (nejde o more ale o jazero – konkrétne kráter sopky v ktorom je voda, obrovské niekoľko desiatok kilometrov – takže vlny sú dosť nezvyčajné). Kapitán [Lucke pripadal ako Kevin Kostner z filmu “Odkaz vo fľlaši”] nám vraví či si to nerozmyslíme a či sa nebojíme a že možno ani nepriplávame k Maouri carvings kvôli vlnám, nám pripadal ako by sa sám na to dobrodružstvo na vlnách tešil, a že to isto zvládne,  tak sme ho nesklamali a prikývli že ideme na to. Nakoniec s mani išla ešte jedna kanaďanka. Z jazera Taupo sme krásne videli okolité spoky Mt. Ruaperu a Mt. Ngaurahoue (resp. Mordor s Pána Prsteňov) kam máme ísť v pláne zajtra v rámci Tongariro crossing tracku, tak sa vyzvedáme ďalšie informácie. Čím viac sa vzďalujeme od pobrežia tým väčšie sú vlny a voda divokejšia (teraz sa mi tie nepremokavé nohavice hodili). K zátoke s maorskými kresbami sa nám nakoniec podarilo doplaviť ale nezdržujeme sa nakoľko sú vlny veľmi veľké a kapitán len tak manévruje s loďou. Cest nazad “po vlnách” je už pokojnejšia a suchšia. Kapitán vypol motor, vytiahol čaj, kávu, cookies a užívali sme si pokoj na vlnách. Za tie 2 a pol hodiny na vode nás riadne opálilo, ale zážitok to bol skvelý, takže odporúčam. Za kľudného počasia a pokojnej vode sa dá pri zátoke s kresbamy plávať i kajakovať, to nám však nevyšlo, tak snaď nabudúce. Po plavbe sme šli pozrieť Huka Falls, ktoré boli neďaleko. Vodopády sú súčasťou jazera Taupo a rieka z nich je najdlhšia na Zélande 400km. Vodopády nie sú vysoké ale krásne sfarbené a dá sa tam podniknúť Jet Boat a idé adrenalínové športy.My sme si prešli jednu trasu asi 2h [odporúčam zvoliť radšej kratšiu trasu, tá naša síce bola krásna, oddychová s možnosťami kúpania sa, ale stratili sme trochu času cestou do National Park village v Tongariro oblasti – postreh Duško]. Z Huka falls vyrážame ďalej smer Natianal Park Village kde sme tiež mali vopred rezervované ubytovanie na jednu neskôr predĺžili na dve noci [paráda odporúčam YHA ubytovanie, top najlepšie zatial kde sme boli na NZ, s vlastnou kúpeľňou o.i.] Na recepcii sme si ešte zabookovali odchod ďalší deň ráno na začiatok Tongariro Tracku, kde na konci dňa sa potom po nás mali dva autobusy na konci tracku vrátiť buď 15:00 alebo 16:30 [toto je jednosmerná cesta tracku, neskončí sa tam kde sa začína a preto odvoz z konca tracku je nutný – postreh Duško]. Podľa mapy je Tongariro crossing track (mimochodom najstarší národný park na Zélande) v základe na +/- 8 hodín a Mt. Ngauruhoe na ďalšie 3h, recepčná vraví že to bez problémov stíhame a pokiaľ nebudeme robiť veľké pauzy to stihneme s “plenty of time”. Výstup na sopku nie je súčasťou tracku a navyše tam nevedie žiadna destička iba sopečné kamene, prach a síra, takže si budeme musieť švihnúť. Nevedeli sme čo nás čaká, samotný plan bola výzva a jeho realizácia ešte bláznivejšia [ale I tak odstupom času by som tam šiel opäť a verím že aj Lucka – postreh Duško]

 

14.2.2009 – (deň deviaty - sobota - sv. Valentína na spoke, čo môže byť lepšie)
 
       Dnešok má byť už sám o sebe náročný a tak sme ako bonus dostali ranný budíček asi o 2:00 ráno vo forme sopečného poplachu, to sme ešte nevedeli o čo ide. Vybehli sme von v pyžamách nakoľko nie je sranda byť pod sopkou a ignorovať akúkoľvek sirénu, ľudia pobehovali hore dolu, fotili čosi žiariace v diaľke, niekde smerom kam sme sa mali vybrať o pár hodín na sopku a kričali spoka erupuje, sopka erupuje.....Duško sa ako správny papparazi tiež pridal k fotografujúcim. Popri nás prešli hasičské autá a myslou nám prebehlo, že sa asi výlet ráno konať nebude keďže sopka "bublá", nakoniec sa však ukázalo, že šlo o horiacu vysoko-horskú chatu na vedľajšej spoke Mt. Ruapehu [ktorá bola ďalšie 3 dni uzavretá] – [ešte by ma zaujímalo o čo asi šlo tým hasičským autám, pokiaľ by to bola sopka tak to by bol ako pluvanec pre pávu a pokiaľ šlo o sysokohorskú chatu i tak tam prístup nemali, doteraz som na to neprišiel – postrah Duško]. O 7:15 sme už boli poslušne nastúpení pred hostelom, nasadli na bus a odviezli sa asi 20km k úpätiu tracku. Tesne pred 8 ráno štartujeme a na cedulke vidíme 19,4 km do ciela + 2-3h výstup a zostup na sopku, počasie je nádherné, slnečno a tak to ostáva až do popoludnajších hodín. Napriek dobrému štartu dorážame na úpätie pod sopku s pol hodinovým meškaním a zvažujeme či ísť hore [dobré je čo sme ale zistili až o týždeň neskôr, odložiť si batoh dole pod spokou a šlapať ďalej bez neho, my sme to nevedeli a ani tak nespravili, takže sme šli s plnou poľnou :( – postreh Duško] Nakoniec sa vydávame na cestu nahor. Nasledujúce 2 hodiny boli pre mňa absolútne peklo – jednak preto, že šlapem asi tak rýchlo ako slimák po rovine  a jednak preto,  že to bolo nazaj veľmi, veľmi strmé, nehovoriac o pôde pod nohami, ktorá bola kamienková a hlavne sypká, takže hore sa postupovalo asi tak, že za každým krokom som sa zošmykla o pol kroka dozadu. Nedalo mi však  nepokúsiť sa o zdolanie tej sopky, keď už sme boli tak blízko a tak sme sa so zaťatými zubami štverali nahor. Došlo to až do bodu, kedy som vážne zvažovala otočiť sa azdať to, ale Duško povedal, že bezo mňa sám hore nejde a vedela som, že keby som to vzdala, tak by to bolo ľúto nielen mne samej, ale aj Duškovi, takže som pokračovala ďalej vo výstupe. Nakoniec sme to zvládli a musím povedať, že to bol v živote môj najťažší výstup. Na vrchole sme hodili niečo do žalúdka, pofotili sa, ukryli kameň (geo cashing) pre Rollerovcov, pod veľkú skalu a vydali sme sa nazad. Dolu to šlo vcelku rýchlo, ako take lyžovanie ale na sopečnom podklade a za pol hodinku sme boli dolu, ale I tak celá ta cesta hore a dolu nám trvala 3 a pol hodiny a celkové meškanie oproti plánu sa nám tak predĺžilo na hodinu a pol a to sme mali pred sebou ešte dobrých 14km vrátane dvoch ďalších výstupov. Stále sme optimisticky verily že stáhame. I keď prestávky sme robili minimálne a celkom slušne sme napredovali a začali sme tušiť že ten autobus o 16:30 nestihneme. Po poslednom stúpaku od “Red crater” cesta už iba klesala, mierne a cikcakovo a I keď sme miestami I pobehli 3km pred cielom bolo jasné že bus nestihneme. Unavení, uštvaní, smädní a hladní sme sa aj tak snažili tak rýchlo ako to len šlo v domnení že nás tam nenechajú a počkajú. Cesta nemala konca kraja a my sme pomaly začali riešiť situáciu ako sa dostať nazad do hostela keď tam autobus už nebude. Bus sme nakoniec prešvihli o 40 minút a keď sme dorazili na parkovisko už tam nebol (čakali na nás 30 min – poznámka Duško). Na parkovisku bolo však pár áut a pár ľudí čo tam čakali, obom sa nám vybili mobily keďže signal v horách nebol ale telefón sa celý deň pokúšan dajaký chytiť a tak sa vybil, takže sme nemali ani ako zavolať do YHA povedať že sme v poriadku a dohodnúť poprípadný odvoz. Číslo ktoré nám dali v YHA pre prípadné udalosti nám bolo teda zbytočné a i napriek tomu bolo bez predvolby NZ čo sme si až potom všimli, takže nepoužiteľné, keďže sme ani predvolbu nevedeli. O pár minút však prišla akási dodávka a Duško išiel pozisťovať kto-čo sú zač. Smerovali do Hamiltonu čo bolo po ceste keďže museli ísť cez National Park, a tak po zozbieraní ich skupinky sa nám ponúkli že nás zvezú. Dali sme sa výdatne do reči a podozvedali sa 40km cestou nazad čo to o nich a o NZ. Keď sme dorazili do YHA nahlásili sme sa že sme v poriadku (už po nás chceli vyslať ďalší mikrobus), tá nám povedala že na nás I tak čakali 30 minút ale ľudia už boli nervózny a tak odišli, delilo nás teda iba 10 minút  Zážitok to bol však skvelý i keď to odniesli naše nohy, pluzgiere, čierne malíčky, následná svalová zimnica a triaška u Duška. [som presvedčený žeby sme si to obaja 100% zopakovali iba s lepším naplánovaním] Tak to bol záver Valentína, ďalší deň sme sa nikam neponáhľali tak sme si riadne oddýchli a načerpali silu do ďalších dní.
 
15.2.2009 – (deň desiaty - nedeľa)
 
    Dnes ma bolí celý človek, hlavne na nohách mám riadnu svalovicu. Našťastie celý deň sa presúvame autom až do Wellingtonu s pár zastávkami. Vyrážame o 10 tej po raňajkách, tankujeme, nakoľko nás čaká "cesta stratenou diaľnicou" kde nie je na úseku 150km žiadna čerpacia stanica a väčšiu prestávku robíme až v New Plymoth, kde sme sa naobedovali, dávame si v reštauráciu pizzu a po obede sa prešli kúsok po móle popri mori. Do Wellingtonu dorážame okolo 22:00 cestou sme však chceli ešte vidieť sopku *** ale bolo pod mrakom a tak sme nič nevideli. Ubytovali sme sa v YHA a izba je veľmi pekná i keď malá ale i samotná HYA je super.
 
 
 
16.2.2009 – (deň jedenásty - pondelok)
 
Wellington
    Dnes sme mali na programe prehiadku Wellingtonu (hlavné mesto) Bolo pod mrakom a trošku zima. Začali sme teda lanovkou, ktorá nás vyviezla na kopček s botanickou záhradou. Cestou nazad sme zistili že bolo dobré ísť hore zavčasu nakoľko o pár hodín neskôr tam už bolo v rade množstvo ľudí vďaka pristátiu obrovskej výletnej lode s turistami. Naše ďalšie kroky smerovali do TePapa múzea, ktoré je obrovské a veľmi pekné - odporúčam. Kým sme sa vymotali z múzea, bol už obed, a tak sme sa vybrali nazad do YHA naobedovať, obliecť do teplejšieho. Po obede sme vyštartovali autom pozrieť budovu parlamentu, Mt. Victoria a boli sme sa prejsť na Red Rocks, kde počas sezóny bývajú tulenie kolónie, mrholilo však a voda bola celkom divoká a žiadnu kolónie sme nevideli ale prechádzka to bola krásna. To bol koniec dnešného program. Večer sme sa pobalili a na ďalší deň odchádzame trajektom (rezervovaným ešte zo Slovenska spolu s autom) na južný ostrov kde začíname náš 3 dňový Abel Tasman Track.
 
17.2.2009 – (deň dvanásty - útorok)
 
    Po včerajšom škaredom počasí ani spomienka. Je krásne slnečno.  Budíme sa skoro, pobalíme poslední veci, naraňajkujeme sa a ideme smer prístav. Máme mierne meškanie ale nalodili sme sa i s autom o 8:00mej a 8:25 dvíhame kotvy. Plavba trvá 3 hodiny a aj keď svieti krásne slnieško, vďaka rýchlej plavbe nám je zimaa tak väčšinu času trávime vo vnútri. Tesne pred cieľom plávame popri krásnych fjordoch a útesoch, ktoré fotíme z vonku. Po Queen Charlotte Drive vylodení bez prestávky vyrážame smer Marahau, ale vďaka zle označenej ceste v Picktone sme sa vydali zlým smerom a tak sa po pol hodine jazdy vraciame nazad do Picktonu a informujeme sa v I-site na skratku. Správna cesta je po Queen Charlotte Drive a vedie popri pobreží, je to nádhera, určite odporúčam. Po obede, oddychu a blúdení na konci prochádzame do Marahau o 17:00, bookujeme aqua taxi o tri dni neskôr čo nás prevezie nazad a niečo po šiestej navečer vyrážame na trek. (od tohoto bodu nemáme ďalšie 3-4 dni signál v telefónoch a keďže sme sa domov neozvali skôr, trošku sme poplašili rodinku doma – poznámka Duško). Trek na Anchorage Hut má takmer 12km a my si trúfame to prejsť za 4 hodiny (príchod 22:00). Počas cesty sme nestretli takmer nikoho, iba chlapíka čo nás odfotil pri vodopáde, zato krajina, pobrežie pri zapadajúcom slnku  a výhľady sú krásne. Vidíme veľa Posums (také malé lasičky) ktor0 sú veľmi na Zélande premnožené a ešte viac pascí na nich rozložené na každom kroku. Na chatu dorážame o 1 skôr teda za 3h o 21:00, ranger je už preč a tak nám nemal kto skontrolovať lístky. Doteraz mi nie je jasné ako sme to stihli. Varíme si večeru a dačo po desiatej sme si našli akurát dve miesna na spanie pre nás, vyťahujeme spacáky a usíname.
 
18.2.2009 – (deň trinásty - streda)Abel Tasman Track

    Druhý deň treku je už náročnejší, jednak sme museli stihnúť odliv, aby sme mohli ísť ďalej a neobchádzať zátoku o niekoľko kilometrov navyše a jednak už máme za sebou 21km zo včerajška v nabalenými batohmi. Prechádzame zátokou za odlivu a pod nohami nám škrípu mušličky a brodíme sa bahnom, ale je to skratka . Celá cesta tracku lemuje pobrežie takže máme krásne výhľady na zátoky, pobrežie, more a lesy. Prestávku robíme v Tonga Bay, kde sme sa asi 2h slnili, najedli a relaxovali. Večer prichádzame do Awaroa Hut unavení. Chata je krásna a veľmi sa mi páči. Tu už prichádza ranger, kontroluje lístky na track a ubytovanie a vysvetľuje veľa o živote na Zélande. Pozeráme trasu ktorou budeme zajtra prechádzať a plánujeme ako všetko dobre načasovať. Po dohode ideme spať.

19.2.2009 – (deň štrnásty - štvrtok)

    V noci sme veľmi dobre vyspali. Naši spolucestovatelia boli tentoraz ticho a nikto veľmi moc nechrápal. Dnes už končíme Abel tasman Track a pokračujeme ďalej na juh. Ráno sa nemusíme veľmi ponáhľať, lebo odliv je o 12tej a skôr sa ten úsek prejsť nedá. Alternatíva je už o 10:30 ale s tým že sa poriadne namočíme. Počasie nám stále praje (tri dni predtým  a tri dni I po našom odchode výdatne pršalo – takže sme mali šťastie – Postreh Duško) takže len čo vyšlo slniečko poriadne pripeká,  raňajkujeme a premýšľame o posledných 6km do ciela kde pre nás príde vodné taxi. Plánujeme stihnúť to do 12:15 a ušetriť tak 2h čakania na ďalšie axua taxi.S väčším vypetím síl, menšími otlakami a plnými zubami batohou (aspoň že už sme pojedli potraviny a batohy sú ľahšie – odpadky treba nosiť celé dni zo sebou, nikde nie sú smetné koše). Taxikár nás našťastie videl bežať k nemu a tak počkal, Pancake Rocksinformujeme sa či nás vezme skôr (p;vodne sme mali booknutý taxi o tie 2h neskôr) jemu to nerobí problém keďže má akurát 2 miesta voľné, dakam volá a dohovára sa. Nakoniec nás vzal. Cestou sme videli delfína a tak nám zastavil na fotenie a pozorovanie. Plával hodnú dobu za nami, keď však taxikár pridal po chvílke sme ho už stratili. Pokračovali ďalej, kúsok neskôr opäť zastavuje a ukazuje nám tuleniu kolóniu. Celá cesta nazad trvala skoro 1 a pol hodiny a my sme krútili hlavami ako sme to za tie tri dni toľkú diaľku mohli prejsť. Mierne zničení sme sa domotali k autíčku, prebrali veci kúpili dajakú obživu (jedlo na tracku nám vydržalo len tak tak – ale poučenie na ďalšie trekz) a vyrazili ďalej  smer Greymouth. Kilometre najazdené pred šatrtom 2038km. Po ceste sme si bookli ubytko na túto noc v YHA, dali napáliť ďalšie foto, ozvali sa domov, že sme v poriadku a že máme opäť signál na telefónoch. Ešte sme sa v meste naobedovali – kebab – mňam a pokračovali ďalej aby sme za svetla stihli Pancake Rocks. Do oblasti Pancake Rocks nakoniec dorážame za šera, a máme problem identifikovať kde to sme a tak sa vydávame na malý trek na konci ktorého zisťujeme že vlastne ešte nie sme pri Panckake Rocks ale pri dajakej inej výhliadke a kým sme sa vrátili k autu už bola tma a začínalo prčať (tento dážď nám komplikoval cestu ďalšie tri dni). YHA v Gremouth jednoznačne odporúčam. Budí dojem útleho hotelíka z minulého storočia a hlavne tam bolo ticho, teplo, sprchy a pekná kuchynka. Po troch dňoch bez sprchy sme sa doslova vrhli pod prúd vody a poludštili sa. Spať ideme síce neskoro ale ráno sa nemáme kam ponáhľať,keďže predpoveď na nasledujúce dni je iba dážď. Pôvodne sme chceli na ďalší deň ráno doraziť na Franz Jozef Glatier a urobiť prelet helikoptérou ponad ľadovce a na Mt. Cook, ale počasie to zrejme nedovolí a my nemáme toľko času aby sme prečkali zlé počasie v hosteli, keďže o pár dní nás čaká ďalší 3 dňový treck a po ňom ďalší. Rozhodli sme sa preto pár kilometrov vrátiť nazad a pozrieť Pancake Rocks. Prší celú noc.

20.2.2009 - (deň pätnásty - piatok)

    Stále prší. Po raňajkách vyrážame k Pancake rocks, akosi zázrakom prestáva pršať a tak si ich v kľude pozeráme, hlavne sme ich za svetla už dnes našli. Kupujeme dajaké suveníry v obchode a pokračujeme ďalej. Opäť prší. Prichádzame do Franc Jozef dedinky kde sa nám už YHA neušla, tak sme sa ubytovali v Montrose backpackers. Čakala som obdobu ubytovania akú sme mali v Rotorua ale boli sme milo prekvapení. Motelík bol veľký, free parking, I keď s malými izbami ale čistý a tichý. Recepčná nám dala pár tipov čo môžeme podniknúť a tak nakoniec I keď prší / mrholíLadovec Franz Jozef ideme pozrieť samotný ľadovec Franz Jozef. Cesta vedie údolím rieky a vďaka dažďu je prameň slušne rozvodnený. Prišli sme až k úseku ktorý hatil útes a z ľavej strany rozvodnený potok, takže sa zdalo na prvý pohľad že sa bližšie nedostaneme. Z prava bola hustá strmá džungľa. Prestávalo výdatne pršať a už iba mrholilo a keď po chvílke dorazil k nám ešte jeden manželský párik a ešte jeden rozhodli sme sa nebojácne začať sa štverať hore útesom s vidinou že sa k ľadovcu predsa len akosi dostaneme. Po chvílke prehovárania a dodávania si navzájom odvahy sme sa štverali hore a lesom neskôr až k samotnému ľadovcu. Rýchlo sme sa pofotili, dotkly sa tej masy ľadu, resp ľadovcového splazu a pomaly šli nazad. Cestou nazad už sadala hmla a oblaky a po pár minútach už nebolo z ľadovca vidieť ani kúsok. V moteli sa prezliekame do plaviek a vyrážame do Glatier Hot Pools – jednoznačne odporúčam. Je to taký complex pozpstávajúci z 3 vonkajších bazénov s 36-40 C vodou priamo z ľadovca. To už začína liať ako z krhly i do bazénov, ale nám to moc nevadí a vodu si užívame. Po bazénoch sme sa rozhodli vyjsť na krátku prechádzku lesom a pozrieť voľne žijúce glowworms – svetielkujúce červíky.. Musím povedať že ja som týmto nápadom moc nadšená nebola, stale prší, topánky máme rozmočené , v lese je tma a z celej nočnej prechádzky ma prechádzal mráz po tele. Nakoniec sme sa v strede cesty museli otočiť lebo voda podmyla cestu a zatrasila prechod k jaskyni ale I tak som narátala aspoň 5 svetielok  po tom čosme zhasli čelovky. Celá šťastná sadám späť do auta a myslím na dobrú horúcu sprchu. Po sprche sme sa výdatne navečerali a ideme spať okolo pol noci.

21.2.2009 - (deň šestnásty - sobota)

Arrowtown

    Ráno vyrážame ďalej na juh  a naším cieľom je Queenstown, kde sme si rezervovali ubytovanie už vopred. Stále prší, topánky mám tiež stale mokré, ale aj napriek tomu vybiehame z auta pozrieť cestou vylhiadkové body. Zastavujeme sa aj pri Fox Glatier, tentoraz sme sa k nemu nedostali lebo cesta bola zaplavená vďaka rozvodnenej rieke. Stále prší celú cestu, miestami viac, miestami menej a tesne pred príchodom do Queenstownu robíme zastávku v mestečku Arrowtown – taktiež odporúčam. Prestalo pršať a tak si to celé pekne obzeráme, I čínsku čtvrť s pôvodnými domami. Najedli sme sa už v Queenstowne spravili prechádzku, ubytovali sa a ideme spať.
 

 

22.2.2009 - (deň sedemnásty - nedeľa)

    Ráno sa balíme. Duško rieši logistiku a vybavuje celý plán na ďalších 6 dní vrátane dvoch trekov, odvozov, dovozu nazad i výleFalls Huttu na Milford Sound. Na recepcii je Slovenka a bola taká milá, že nám z jedného miesta vybavila úplne všetko. Odvoz na treky, výlety, odvoz nazad, jednoducho komplet servis. Platíme všetko naraz i keď ide o rôzne spoločnosti. Auto nechávame 6 dní na parkovisku v YHA, neoplatilo sa nám ho vrátiť nazad. Pred cestou na trek ešte prebalujeme ruksaky a ideme sa pozrieť na výhliadku nad mesto lanovkou. Cestou nazad ešte premýšlame či ísť do ZOO aby sme videli Kiwi-ho naživo ale zisťujeme že cez deň je i v ZOO zalezený a spí, keďže je to nočný vták a tak ideme nazad do YHA berieme batohy a ideme na miesto zrazu odkial pre nás má prísť minivan a zaviesť nás na začiatok Routburn tracku. Stále prší – miestami viac, miestami menej. Voľačo pred 14tou  prichádzame minivanom na štar našho 6 dňového treku s prestávkou v Te Anau. Obliekame všetko nepremokavé čo máme, bundy, gamaše, nohavice, topánky a vyrážame na Flats Hut. Cesta až po Flats Hut stúpa iba mierne, takže sa ide ľahko a úsek zvládame za 2h. V chate si robíme krátku prestávku dávame si žemličky a diskutujeme s rodinkou čo tam je o miestnzch pomeroch. Cestou nás stále dobieha akýsi skautský oddiel detí, poriadne vyšportovaných, ktorí s nami prespávajú na chate. Cesta medzi Flats Hut a Falls Hut (kde máme nocľah) je oveľa náročnejšia, a to o hodne. Stúpanie je neuveriteľné a chodník od dažďa rozmočený. Približne 2h stúpame až prídeme na samotnú chatu. Dorážame skôr ako som čakala a ešte k tomu sme boli milo prekvapení – v kuchynke sa kúrilo, sú tam variče – aj keď v spiacej časti nie je svetlo a je riadna kosa, keďže tam sa nekúri – aspoň som ten spacák do -10 nebrala zbytočne. V kuchynke si rozkladáme premočené veci, večeriame a sposujeme zápisky. Dnes je to 1 rôčik odvtedy, čo ma Duško požiadal o ruku. Veľmi pekný dník.

23.2.2009 - (deň osemnásty - pondelok)

    Pršalo celú noc a to poriadne. Polovicu noci som prebdela, lebo som si nezobrala štuple do uší a tým že celá spiaca časť pozostáva iba z jednej MacKenzie Hut - dolu v udoli pri jazeremiestnosti, kde bolo 30 ľudí počula som každé šuchnutie. Okrem toho mi miestami bola zima. Ráno som vítala s nadšením , pršalo už menej a podľa predpovede malo dažďa dnes ubúdať, takže s balením sme sa veľmi neponáhľali a nakoniec sme  po raňajkách vyrazili o 10:30 ďalej.Čakal nás prechod sedla – celkom fuška, zhruba dve hodiny šlapania do kopca po dosť kamenistom terrene.Počasie sa prekonávalo, aj keď bolo hmlisto a po daždi troche chladno, už nepršalo , iba miestami mrholilo. Na vrchole sedla sa nachádzal maličký shelter, kde sme si dali občerstvenie ------a  pokračujeme ďalej. Zo sedla zostup je už pohodový terén , viac menej stale klesajúci. Začína vychádzať slniečko a nám sa naskytli krásne obzory zasnežených hôr. Po necelých štyroch hodninách chôdze nakoniec dorážame medzi prvými na MacKenzie Hut. Posledný úsek cestybolo neuveriteľne klesanie a to cez krásnu machom obrastenú džungľu, bolo to ako v rozprávke. Na chate sme si uvarili neskorý obed a ešte aj neskoršiu večeru a dali si všetko sušiť. Pri chate je jazero rovnakého mena, ktoré vyzeralo z výšky prekrásne. Chvíľku nato opäť začína pršať.Večer prišiel ranger, skontroloval lístky do parku a nocľah a porozprával nám veľa zaujímavých vecí o Zélande.

24.2.2009 - (deň devätnásty - útorok)

    Noc bola pokojná a tak sme sa poriadne vyspali.Ráno sme nepočuli dokonca ani naše budíky. Hore sme boli medzi prvými , keďže nás čaká náročný deň. Akosi sme si nezapametali kedy nás má vyzdvihnúť autobus na konci treku The Divide a vziať nás na Milford Sound, či už Milford Sound12:30 alebo 13:30 a tak musíme stíhať ten 12:30, nemáme si to ako skontrolovať a tak sa radšej poponáhľame. Vyštartovať sa nám podarilo krátko pred 8:00 a podľa značiek mala cesta trvať 4 hodiny, čo nakoniec aj trvala. Do cieľa sme prišli naobed a mali sme veľa času lebo autobus šiel nakoniec až 13:30 (boli by sme stíhali aj výstup na …..) Uvarili sme si špagety a čakali na autobus. Počasie nám dnes veľmi praje, takže sa tešíme na plavbu loďou po fjordoch za slnečného počasia, po toľkých dňoch dažďa je to krásny pocit. Plavba loďou trvla 1 a pol hodiny a výhľady na fjordy okolo nás boli veľmi pekné. Videli sme I delfína I tuleňov. V cene bolo aj občerstvenie tak sme si pochutnali na mufinoch a kávičke. Po plavbe sme išli tým istým autobusom do Te Anau, kde sme mali vybavené ubytovanie. Cesta trvala asi 1 a pol hodiny a šofér bol taký milý že nás zaviezol až priamo pred YHA. Celá zablatená som sa nevedela dočkať , kedy sap o troch dňoch v horách opäť hodím pod sprchu a kedy poputujú veci do pračky. Najprv sme sa však boli prejsť do prístavu aby sme zistili kedy premávajú Water taxi z jednej strany Ta Anauského jazera na druhú. Ušetrilo by nám to 2h šlapania. Nakúpili sme ešte jedlo na náš ďalší troj dňový Kepler trek a najedli sme sa v reštaurácii. Dali sme si pizzu a musím povedať že pizzu na Zélande robiť nevedia.Po absolvovaní toho všetkého sme sa vrátili nazad na izbu a konečne sme sa poľudštili a pobalili na ďalšie troj dňové dobrodružstvo.

25.2.2009 - (deň dvadsiaty - streda)

    Ráno veľmi nestíhame, aj napriek tomu že sme si dali budík zavčasu. Chceme stihnúť posledný Water taxi o 9:30 a nakoniec ho stíhame len tak tak. Luxmore HutŠoférovi platíme v hotovosti až po prevezení  na druhú stranu a zisťujeme že hotovosti máme len tak tak na vyplatenie cesty (50NZD na osobu). Veľlmi drahé taxi, ale aspoň nám ušetrí niekoľko hodín šlapania pešo. Cesta začína poriadným stúpaním hore dobré 3h v kuse kým výjdeme na vrchol a odtiaľ hodinu cesty miernou magistrálou na samothnú chatu, kde máme prenocovať. Počasie je krásne, krásne výhľady a slniečko hreje. Luxmore sa mi zapáčil už na prvý pohľad, má veľkú drevenú plochu okolo chaty aj s lavičkami, kde sad á pekne vyhrievať na slnku a z našich “postelí” na poschodí vidno priamo cez okno celé pohorie i s jazerom. Stretli sme tu skupinku čechov, od ktorých sme započuli o kolónii tučniakov a tuleňov na juhu ostrova (neskôr po trekoch o pár dní nato sme sa tam aj nakoniec vybrali). Jedinou našou významnou aktivitou to popoludnie, bol výlet do blízkej jaskyne, kam sa dá ísť aj bez sprievodcu, treba však na chate oznámiť že tam idete. Trochu som sa bála, lebo čím ďalej ideme, tým užšie a užšie sú chodbičky. Duškovi navyše ešte padol foťák , takže našťastie nejdeme veľmi ďaleko. Unavená zaspávam, ešte predtým, než sa dostanem ku knižke.Po hrebeni na Iris Burn Hut

26.2.2009 - (deň dvadsiaty prvý - štvrtok)

    Počasie sa malo dnes podľa predpovede trochu zhoršiť, čakali nás prehánky, a ich predpovede vždy vraveli pravdu, tak sme si radšej namiesto pohodlného rána radšej švihli a vyrazili sme o deviatej. Dnes nás čakal 6h prechod viac menej po magistrále. Na začiatku však výstup na Mt. Luxmore (tu sme už batohy nechali dolu a výstup až na samotný vrchol šli bez nich, cestou nazad sme si ich vzali) Ďalej sme šli cez niekoľko sediel . Počasie sa našťastie poväčšine držalo aj keď sa začínalo pred nami poriadne mračiť, lejak nás však nezastihol. Po zdolaní hrebeňa sa cesta točí prudko dolu kopcom a je to veru poriadne klesanie. Má presne 91 cik-cakov. Na chatu dorážame unavení a poriadne uchodení. Stehná a lítka pri tom klesaní dostali poriadne zabrať. Začalo akurát prčať a na chate je 15C a nekúrilo sa (kúri sa vraj iba ak teplota klesne pod 12C).Šli sme sa prejsť k neďalekému vodopádu aby sme zahnali zimu. Zajtra to bude prechádzka už iba dolu kopcom a po rovine.

 

27.2.2009 - (deň dvadsiaty druhý - piatok)

                                                  

    Dnes končíme náš trek.  Z toho čo vyzeralo na 8h túru bola nakoniec „iba 6hodinová“ Z Iris Burn do Rainbow Reach je to úplna malina. Do cieľa kde nás mal prísť vyzdvihnúť mikrobus (objednaný ešte v Queenstowne) prichádzame unavení a cítim že z toho bude zajtra svalovka. Chodenia bolo tak akurát. Počasie nám prialo aj dnes ale cesta bola dosť nezáživná. Cestou sa dohadujeme čo podnikneme zajtra. Nakoniec sa rozhodujeme že sa ešte vydáme viac na juh a ako skupinka čechov spomínala pôjdeme prebádať juh južného ostrova a pozrieť kolónie tučniakov a tuleňov. Pôvodne sme to v pláne nemali. Do Rainbow reach sme dorazili o 14:30 i keď máme objednaný spomínaný taxi až na 17:00, boli sme prví a tak nás šofér našťastie vzal už o 15:00tej.  V meste sma vybrali hotovosť , kupujeme potraviny a pochutnali sme si na dobrej teplej večeri (mäsko, mňam mňam – Duško) a dopriali sme si poriadnu sprchu.

 

28.2.2009 - (deň dvadsiaty tretí - sobota)

    Štartujeme s najazdenými 3110km. Ráno o 9:30 odchádzame spoločnosťou Topline Tours – btw neodporúčam z Te Anau nazad do Queens Townu nazad k nášmu autu čo máme zaparkované v YHA. Cesta trvá asi 2h a autíčko i s batohmi nachádzame v poriadku. Využívame YHA aby sme si dobili telefóny, hardisk, sťahujeme nafotené foto za 6 dní, píšeme domov, obedujeme a varíme si kávu na cestu. Chceli sme si ešte pozrieť Kiwi Birth house ale vstupné je 35NZD/osoba čo sa nám zdá dosť veľa za zhliadnutie tohoto vtáčika, takže tam nejdeme (ako som spomínala I tak je to nočný vták a cez deň ho nie je vidno ani v zajatí). Dnes chceme stihnúť tučniakov na juhu ostrova ešte za svetla J, resp už podvečer čo je skvelé načasovania nakoľko aj večer vychádzajú z vody. Miest kde sa pohybujú je viacero. My si vyberáme Nugget Point. O 14:00 vyrážeme a aj keď je zamračené, počko nám zatieľ praje. Prvá naša zastávka je na Waipapa Point, kde kupodivu hneď stratávame 3 mrožov a dosť zblízka. Perfektné. Skupinka čechov jedného z nich asi fotením vyprovokovala a tak sa za nami rozbehol a tak sa radšej schovávame do auta. Druhá zastávka Slope Point, je to najjužnejší bod južného ostrova. Tretia zastávka Curio Bay, tu vidéme dvoch tučniakov žltookých. V tomto období sa im mení perie, takže vraj nemôžu veľmi do vody a okrem toho sa im liahnu mladé, takže držíme odstup. Posledná zastávka Nugget Point o 20:30. Dá sa ísť až dolu na pláž adoslova na cestičke vidíme tučniak, ktorý sa tam usalašil. Chudáčik bol asi tak prekvapený a vyplašený ako my, lebo uprostred chodníka sme tučniaka nečakali. Pofotili sme si ho bez blesku aby sme ho viac neplašili. Kúsok ďalej bolo tučniakov viac, milé stvorenia. Nešli sme k nim úplne blízko aby mali svoje súkromie a nechceli sme im narúšať teritórium, tak iba z obďaleč sledujeme ako si cupkajú sem a tam. Za súmraku stíhame ešte pozrieť maják Nugget Point – veľká romantika aj keď poriadne fúka. Za úplnej tmy sme nazad v aute.Iba čo zabuchneme dvere začalo pršať. O 21:00 vyrážame späť na Mt. Cook, kde máme predbežne na zajtra ráno opäť rezervovaný let helikoptérou ponad ľadovce. Do Mt. Cook dorážame o 3:00 ráno, parkujeme na campsite a priamo na parkovisku a aute prespávame. Cesta autom v noci za dažďa bol ako beh prekážkovou dráhou, samý zajac na ceste.

1.3.2009  - (deň dvadsiaty štvrtý - nedeľa)

    Najazdených 3970. Spravili sme včera poobede 860km len aby sme videli tučniakov a tuleňov, ale stálo to zato. Ráno sa budíme a prší ako z krhly. Naše nádeje na prelet helikoptérou sú opäť nulové (určite sa sem raz ešte vrátime – Duško). A tak si v infocentre kupujeme aspoň krásne záložky s Mt Cook. Vraciame sa na Hooken Valley Campsite a v shelteri si varíme čerstú kávu a dávame si bohaté raňajky. Stále husto prší a tak sa vzdávame aj krátkeho výletu k Hooden Lake (3h) a vyrážame na Arthur’s Pass. Ubytovali sme sa tam v malom rodinnom domčeku s krbom – super. A ešte ideme mrknúť neďaleký vodopád, poprchá.

 

 

2.3.2009 - (deň dvadsiaty piaty - pondelok)

    Rozhodujeme sa či podniknúť pár trekov v okolí, ale počasie je škaredé tu v Aplách a tak smerujeme nazad do Christchurch. Cestou sme spravili malý trek Bealey Spur, počasje je zrazu krásne a slnečné. Po príchode do Christchurch sme sa ubytovali v YHA a ideme pozrieť LyHelton a večer obzeráme okolie.

 

 

3.3.2009 - (deň dvadsiaty šiesty - útorok)

    Náš posledný deň na Zálande (tento rok – Duško). Ráno sme si obzreli centrum, podnikli plavbu gondolou po kanáli v botanickej záhrade – veľmi pekné. Ešte kým sme mali auto sme stihli pozrieť zbáme mólo. Nemali sme však podrobnú mapu oblasti a tak hodinu blúdime. Trafili sme, poprechádzali sa a hneď na to vraciame auto do Apexu. Deň končíme kávičkou v Starbucks cofee a pobalení čakáme v YHA v spoločenskej miestnosti na dohovorený odvoz. Duško stretol deň predtým jednu dievčinu ktorá ide na letisko v rovnakú hodinu ako my 4:00 ráno a tak sme si spoločne všetci zajednali lacnejší odvoz. Spíme na gaučoch.

 

 

4.3.2009 - (deň dvadsiaty siedmy - streda)

    Na letisku máme problém s nadváhou, máme kilá navyše a zisťujeme že sa musíme zbaviť 4-5 kíl. Máme v batohu kopu kameňa čo chceme vziať domov na výrobu krásnej rohožky čo nás v jednom obchode očarila ale vyhodiť ich nechceme a tak prebalujeme z jedného veľkého ruksaka do druhého malého a podobne až sme tetušku a i sami seba tak zblbli a nepresvedčili že už máme o dohodnútý počet kíl menej aj keď v skutočnosti sme nevybrali ano deko, ale púšťajú nás a tak sme radi.  V lietadle som zaspala ani neviem ako. Z letiska ideme shuttle busom do YHA central, bookli sme ho ešte na Slovensku. Je zamračené. Vybalujeme a ideme pozrieť do akvária (nič moc) a pozrieť námorné museum s ponorkou a bojovou loďou. Dá sa ísť aj dnu. Vyčerpaní padíme do postele.

5.3.2009 - (deň dvadsiaty ôsmy - štvrtok)

    Je krásne počasie. Ráno prechádzka do prístavu, štvrť Rocks, Opera House, loďou ideme do Taronga Zoo, je krásna. Obedujeme v záhrade Zoo, poobede ideme autobusom na Bondi Beach. Je dosť chladno a tak neostávame dlho. Pozeráme večerné Sydney. Dávame si romantickú večeru (a veľmi drahú) v prístave s výhľadom na vysvietený Opera House a Most. Bola to božská dovolenka.

6.3.2009 - (deň dvadsiaty deviaty - piatok)

    Ráno sa balíme. Stíhame si pozrieť ešte Watson’s Bay – super výlet a ideme nazad do YHA. Je akurát čas na obed, prezlečenie sa a vyrážame na letisko.